Derniéra košického betónu?

Košické betónové ihrisko sa po roku absencie vrátilo do termínovej listiny a dalo sa očakávať, že tento malý come-back bude všeobecne pozitívne prijatým spestrením ligového ročníka. Do určitej miery sa to aj podarilo, keďže väčšina hráčov u nás pri blízkom kontakte s betónom zažíva unikátne a nie často prežívané pocity, ale tam by som s pozitívami zaradenia tohto ihriska do kalendára skončil a myslím to vážne.

Nehovorí sa mi to vôbec ľahko, ale Košická betónová 18-ka v stave, v akom sa momentálne nachádza, je na hranici a v niektorých miestach za životnosťou regulárneho ihriska pre potreby Slovenskej ligy (účastníci práve prebiehajúcej ankety sa ma budú zrejme snažiť presvedčiť o opaku). Všetká česť ľudom, ktorí sa podieľali na prípravách doposiaľ posledného turnaja odohraného na Aničke, ale niektoré dráhy spĺňajú už len kritérium „záťažového testu hráčskej stability/lability“ a obávam sa, že ak neprebehne investične nákladnejšia úprava povrchu jednotlivých dráh, tak jedinému ako-tak hrateľnému betónovému ihrisku na Slovensku môžeme dať ligové zbohom a ponechať ho napospas nenáročným víkendovým hráčom. Existuje síce scenár, ktorý by tento povrch v rámci našej ligy pomohol zachrániť, ale o optimálne riešenie nepríjemného problému určite nejde. Posúďte sami. Prenájom najbližšieho betónového ihriska nachádzajúceho sa vo Viedni. Riešenie zaujímavé, ale ekonomicky trošku náročnejšie. Každopádne, v porovnaní s repasiou košického ihriska, stále výrazne dostupnejšie.

A predpokladám, že by sa ho zúčastnilo viac hráčov, ako tomu bolo počas aktuálneho dvojkola ligového ročníka 2010/11. 31 resp. 32 hráčov v Košiciach na betóne? Blamáž! Z domácich hráčov sa ukázalo iba 7 odvážlivcov. Pred dvoma rokmi to bolo plných 20 osôb, roky predtým sme sa hýbali na úrovni 13-15 lokálpatriotov. Aj to o niečom svedčí.
Dôkaz o zhoršenom technickom stave ihriska dokumentujú aj priemery víťazov. Jednodňové hodnoty Ivana Buša (30.33) a Rada Struhára (31.00) sa zdajú byť v poriadku, ale keďže predošlé turnaje sa v Košiciach odohrali v dvojdňovom nedelenom móde, treba urobiť malú úpravu pre dosiahnutie porovnateľnosti. Takto by sme zistili, že hráčom víkendu sa stal Ivan Buš a stačil mu k tomu výkon vyjadrený priemernou hodnotou 31.17. Najhoršia úroveň od roku 2003! Paradoxne, konštatovanie - „zahral som sedmičku“, sa objavilo iba štyri krát, čo predstavuje príjemné prekvapenie aj pre mňa samotného.

V rámci tímového súboja išlo pochopiteľne o veľmi dôležitú zastávku, ale z hľadiska celkového vyznenia súťaže sa zrodilo patové riešenie. Prvý deň si GK Bratislava absolútne pohodlne a bez potreby angažovania špecialistu na problémy s trhaním žíl vzala pozíciu č.1 (32.53), druhý deň však priniesol oveľa kvalitnejší boj, do ktorého sa zapojilo prakticky až 5 klubov. Konečné rozpätie činilo smiešnych 15 úderov a najlepšiu odpoveď na bratislavský sobotný ľavý hák našla ADARA Trnava (33.13). Boj sa tak môže presunúť na Bratislavskú pôdu. Intenzitou rovnaký a motivačným nábojom možno ešte viac našponovaný. Snáď nebude prebiehať v prítomnosti iba 28-ich hráčov, ako tomu bolo minulý rok.

Report som začal v negatívnom tóne a keďže som človek, ktorý má rád humor a nadhľad, tak záver nám obstará nová sekcia, ktorá by sa mohla stať aj pravidelnejšou súčasťou stránky. Zatiaľ si ju interne nazvem MiniTalk, keďže náplň tvorí rozhovor. Na úvod neortodoxná výmena medzi mnou a vtipnou kašou posíleným Ivanom Bušom ;)

Trnavský indoor kontra outdoor v Častej

Predpokladám, že pravidelní a pozorní návštevníci stránky určite evidujú absenciu štatistického prídelu z turnajov v Trnave a Častej. Do určitej miery bolo oneskorenie aj tvorivým zámerom autora. Ako bolo už spomínané, obe ihriská sú charakterom od seba pomerne výrazne vzdialené. Kým Trnavský indoor viac menej blahodárne posiloval minigolfové ego, čertovská 18-ka z Častej sa ho nevyberavým spôsobom pokúšala zadupať do zeme. A tak som si povedal, že štatistiku z oboch eternitov pekne postavím vedľa seba a pokúsim sa rodovú diverzitu ihrísk (dúfam, že nemusím prekladať) dokázať aj cez numerá, až "hausnumerá".

Zelená a modrá: Kým pod strechou v Trnave sa výsledkov týchto farieb zozbieralo vyše 40%, Častá ponúkla chudobných približne 10%. (Ne)Slušný skok.
Smrtiace dráhy: Hľadať vyslovený „smrťák“ bolo v Trnave pomerne zložité. Trubka síce hráčov trošku provokovala, ale priemer 1.7 nepatrí k tým, ktoré tlačia oči z jamiek. To legendárna dráha č. 13 v Častej, familiárne nazvaná Šimovina, je už iný bulvo-tlačič. Už pri príchode ku nej niektorým pribudli dve paličky do protokolu a výsledkom bolo obludných 2.65. Mamma Mia!
Priemer iných dráh: Úvodný turnaj priniesol do štatistiky až 11 dráhových priemerov pod úrovňou 1.5, jeho neskorší kolega naopak až tri nad kritickou hranicou 2.0. Okrem naklonenej priamej dráhy, sa do tejto spoločnosti zaradilo aj šikmé okno (2.387), ale aj blesk (2.081). U oboch turnajov však teší, že priemery sa posunuli na sympatickejšie hranice v porovnaní s turnajovými predchodcami (Trnava indoor liga vs. Halové MSR resp. Častá 2011 vs. Častá 2010).

Sedmičkové „potešenia“: Bez prekvapenia je opäť víťazom Častá. Samozrejme, negatívnym. Už som to spomínal v poturnajovom reporte, že sedem paličiek v jednom riadku sa objavilo až 70-krát, čo bolo presne 7-krát viac ako sa udialo v Trnave. Dodám, že na oboch turnajoch sa zúčastnil prakticky identický počet hráčov, takže výpovedná hodnota by mala byť dostatočne objektíva. Ak by ste chceli unikát, tak sa objavil na vulkáne úvodného turnaja. Meno po mne nechcite (budem radšej diskrétny), ale garantujem Vám, že minimálne v duchu prebehlo sedemnásobné prekliatej danej dráhy.
Esový kráľ: Pri eternite som už dávnejšie všeobecne nastolil prah kvalitnej úrovne podielu esových zápisov na hodnote 66.67% t.j. aspoň 2 z 3-och úderov sú eso. Pochopiteľne, že na Trnavskom halovom turnaji sa podarilo túto métu prekonať množstvu hráčov. Osobne som dúfal v reálny atak fantastickej 80% hranice, ale nepodarilo sa. Každopádne, 78.5% v podaní Laca Ištvána nestráca nič na svojej atraktivite. Obzvlášť v kombinácii s hodnotou 70.8%, ktorú si zapísal do štatistiky ten istý hráč v Častej. Išlo opäť o najvyššiu percentuálnu úspešnosť. Klobúk dole.

Tímová chuťovka: Absolútny rešpekt si zaslúžia hráči MTGK Brezno. Mám síce obavy, že využili tajný zdroj akejsi magickej lesnej sily, ale keďže ten náš Súťažný poriadok nerieši, hodnotím ich kolegiálny výkon pri smrteľnej dráhe v Častej (áno, č. 13) ako mimoriadne cenný. Sumárny priemer 1.850 bol ďaleko pred konkurenciou. A že ste to vy, tak Vám dodám aj jeden dôkazný materiál.


"Tak sa to hrá chlapci, aby ste vedeli..."

Privatizéri dráh: Niektorí hráči si na turnajoch nedajú povedať a im sympatické dráhy si surovo privlastňujú. Je to síce "vysoko neférové správanie", ale hádať sa s nimi nemienim. Radšej ich pekne spomeniem, aby všetci vedeli o kom je reč. V Trnave mali takéto egoistické chúťky Tibor Mészáros (priečky - 1.000) a Laco Trnka (slimák - 1.000). Za Častú mi potom za trest dve acidofildné mlieka dlží Laco Ištván (plato -1.000, priama/šikmá 1.375) a ovocný jogurt Ivan Roemer (streďák - 1.000). Už sa teším :)

Toľko netradičnou formou k úvodným dvom eternitovým turnajom. Najbližšie sa budem venovať dátam zozbieraným z ihriska, ktorého povrch má síce betónový základ, ale interne si ho nazvem ementál. Sám som zvedavý, či niekto prekoná esovú úspešnosť Michala Putnokyho z roku 2009 - 42.59%, alebo či veľké koleno (dráha č. 9) ostane dráhou smrti.

ADARA dramatizuje boj o titul

Ak chce minigolfový hráč dosiahnuť úspech, musí mať v sebe, okrem iných, zabudovanú (alebo tvrdo vytrénovanú) aj schopnosť adaptovať sa na rôzne podmienky. Či už sa bavíme o type a charaktere ihriska, poveternostných podmienkach, časových prestojoch a pod. Turnaj v Častej takú možnosť opäť ponúkol. Po ľahšom, indoorovom Trnavskom rozbehu bez potreby ostriť senzory na oknové prekážky, prišiel na rad ťažký prírodný okruh prešpikovaný technickými pasážami, oboma oknami a jednou ťažiskovou dráhou, ktorej priemer sa vyšplhal do galaktických výšok (ale o tom v inom reporte).

Ihrisko v Častej predstavuje ten typ ihriska, ktoré hráča chytí pod krk a ten buď skolabuje, alebo sa vymaní spod zovretia, ale minimálne za cenu pozorovateľných odtlačkov na koži. Oproti minulému roku sa na tomto tvrdení nič nezmenilo. Konkurencia bola síce o niečo vyššia, ale s výsledkami pod psychologickou úrovňou 100 úderov sa vrece nepretrhlo. Jednotlivé denné priemery TOP10-ky sa pohybovali v oblasti o niečo priaznivejšej (25.93 a 25.53), ale stále ide o čísla, ktoré zvádzajú chytať sa s vyčítavým výrazom za hlavu. Ešte k tomu keď si hráči do batožiny pribalili aj 70 ultra kalorických tyčiniek značky “SEVEN” (29 patrilo nováčikom). Keďže však nechcem, aby to vyznelo, že tu šliapem po hráčskych výkonoch Slovenskej ligovej pospolitosti, s radosťou pripomeniem, že sa podarila jedna nevídaná a zrovna na tomto ihrisku nečakaná záležitosť. Modrá cifra. Dôkaz, že sa to dá a zaroveň aj nový jednookruhový rekord Častej, ktorý prebehol počas šialenej 23 esovej série istého “minigolfového blázna” Olivera Kažimíra.

V rámci súťaženia sa po ligovom víkende stupeň uspokojenia dostal na najvyššie úrovne medzi hráčmi trnavského klubu ADARA. Tím zoskupený okolo René Šimanského bodoval naplno a dal najavo, že pozícia priebežného lídra v podaní GK Bratislava nemusí byť neotrasiteľná. Aktuálna strata činí 2.5b. V tomto momente by bolo celkom zaujímavé urobiť prieskum medzi hráčmi o tom, koho by tipovali za konečného víťaza. Pre súťaž ako takú je však pozitívne, že existuje silný motivačný prvok, ktorý by mohol priniesť do Košíc, Bratislavy a Brezna (zvyšné podniky ligového ročníka) celkom korenistý vánok. Ešte bude veselo.

Pravdepodobne svoj podiel na tom bude mať aj dvojica, ktorá oblieka rovnaký dres, v Častej zahrala spoločne (aj keď v iných dňoch) rovnaký/najlepší priemer a v Slovenskom pohári okupuje pozíciu č. 1 vo svojej kategórii. Netreba naťahovať, sú to na prvý pohľad od seba absolútne nerozoznateľní hráči ADARA Trnava - Ivan Roemer a Miro Čibik (24.25). Neveríte?

24.-28.8.