Keď som minulý rok o takomto čase dopisoval článok venovaný práve skončenému Poháru majstrov vo Viedni, odkázal som novému (vtedy pochopiteľne neznámemu) majstrovskému tímu, aby o rok vo Vergiate zažil príjemné minigolfové nadšenie a urobil už konečne výsledkový uragán. Rok uplynul a bohužiaľ musím konštatovať, že želanie sa podarilo naplniť iba z polovice... vyjadrovať sa k výsledku, ktorý je všeobecne považovaný za neúspešný nie je zrovna jednoduchou záležitosťou, ale strčiť hlavu do piesku by bolo v tomto momente iba zbabelým krokom, takže pár riadkami sa k samotnému turnaju venovanému klubovým šampiónom rád vrátim.
V Taliansku bol pre kluby pripravený pomerne náročný betónový okruh, kde sa akákoľvek cifra pod psychologickou hranicou 30 úderov dala považovať za pravú minigolfovú kvalitu. Vyslovene smrteľnú dráhu by ste na ihrisku hľadali márne (v porovnaní s Viedňou 2010 išlo o relatívne pokojnejšie mínové pole). Ešte aj štatisticky najťažšia dráha – veľký hrad sa z môjho pohľadu javil po stránke prenosu ako jednoduchší v porovnaní s košickým kolegom. Iná však bola situácia po prenose. Skórovať na tejto dráhe vyžadovalo nemalú dávku šťastia. Podobne tomu bolo aj na dráhach 3, 7 a v o niečo menšej miere aj na 8, 15, 16.Dôležitý faktor úspechu predstavovalo zladenie dvoch základných konštánt – prenosu na prekážkových dráhach a precízneho tempovania na technických. Keďže počasie počas celého podujatia (vrátane tréningov) vykazovalo neuveriteľnú stabilitu (modrá obloha, bezvetrie, teploty okolo 25 stupňov), ustrážiť si optimálnu teplotu zvolených lôpt nepredstavovalo výrazný problém. Za to nároky na udržiavanie koncentrácie a čerstvej mysle sa už nachádzali na vyššom leveli. Poháru majstrov sa totižto zúčastnilo až 120 hráčov, čo pri jednom ihrisku logicky značne znáročnilo časovú schému turnaja. Odohrali ste okruh (približne 1.5h) a mohli ste sa rovno pripraviť na trojhodinovú pauzu. Hrací deň tak končil po 19. hodine. Nič príjemné pri pomyslení, že ste vstali 5.40, aby ste sa mohli ráno o 7. hodine trochu rozohriať pri cvičných úderoch.
Posuňme sa v čase ale trochu späť. Všetko logicky začalo tréningovým procesom. Ten (až na pár detailov) prebehol bez problémov a pokiaľ ide o zpamovanie ihriska, voľbu systémov, či použitý materiál, jednoznačne treba poznamenať, že išlo o pomerne vydarenú časť turnaja. Nominačné kolečká sa začali točiť tri dni pred ostrým štartom a dal som si tú námahu, aby som ich zachytil a dal do širšej perspektívy v nadväznosti na hlavnú fázu turnaja. Hráčske priemery sa pohybovali od 30.14 až do 35.88, pričom sumárny zastavil na úrovni 33.73. Pochopiteľne, že v hlavnej súťaži sa dalo očakávať zlepšenie, keďže zmapovanie dohrávok prebiehalo kontinuálne a definitívnu podobu získalo až v posledný tréningový deň. Keď sme preberali reálne možnosti, tak sme sa zhodli, že tímový priemer na úrovni 32 - 32.5 by mohol byť dosiahnuteľný a zabezpečujúci solídny výsledok. Turnajová hodnota však zastavila mimo tohto intervalu, na cifre 32.90 (pri zohľadnení výsledkov náhradníka - 33.06) a postačovala iba na nelichotivú 12. priečku (traja hráči si svoje priemery zlepšili, štyria zhoršili). Určite sklamanie, ale na druhej strane treba priznať, že strata na najbližšie vyššie postavené tímy bola pomerne malá (11. miesto - 6 úderov, 10. - 11, 9. - 19...).Stále tak platí, že na európsku minigolfovú špičku nemáme, ale tzv. druhá kategória krajín nepredstavuje nezdolateľnú prekážku. Viem, už by bolo fajn, keby sa to konečne podarilo aj fakticky dokázať. Tento rok sa tak nestalo, príležitosť ponúkne až nastávajúca medzinárodná sezóna s prívlastkom portugalská (európsky šampionát ako aj pohár majstrov privíta práve táto krajina). Ak sa do nej zapojí aj slovenský zástupca/tím neostáva nič iné, len pevne veriť vo výkonnostný progres. Myslím, že túžba po úspechu v nás určite stále drieme a nezomiera...
