“Je dohrané. Aspoň pokiaľ ide o hráčov v slovenských farbách”. Tak takúto vetu som mal pripravenú použiť po ukončení základnej hracej časti. Poďme však pekne postupne. Tím nakoniec skončil na deviatom mieste, čo priebeh súťaže jasne naznačoval. Ono sa to v podstate papierovo dalo očakávať už pred samotným šampionátom (obzvlášť pri absencii siedmeho hráča, ktorý by umožnil využiť výhodu náhradníka). Vyslovený neúspech to nie je, ale superlatívy, či akékoľvek pochvalné slová môžeme pre tento krát odložiť na inokedy. Určite hnevá hlavne fakt, že eternit sa zdá byť permanentným strašiakom pre slovenskú výpravu na akomkoľvek medzinárodnom turnaji (priemer v Odense dosiahol 29.00).
Ak by som už však mal vypichnúť jednu vec, tak ňou bude samozrejme Laco Trnka, ktorý o play-off zabojoval, ale chýbal povestný chlp (jeden smiešny úder na možnosť hrať rozboj o play-off reps. dva údery na istý postup). Je to smola. Človek má až pocit, že Slováci nemajú kúsok šťastia, keď si spomenie aj na posledné medzinárodné pôsobenie juniora Olivera Kažimíra.Decibely Laca Trnku na trezore
KO súboj by bol určite aspoň malým lahodným dezertom. Veď kto vie, čo by sa mohlo stať. Tí, čo sledovali play-off výsledky online určite zaregistrovali prehru víťaza základnej časti Carl-Johana Rynera proti domácemu hráčovi Allanovi Schwabovi, ktorý sa po rozhodujúcom údere duelu na filcovej ľadvine radoval ako by sa práve stal majstrom sveta (na druhej strane, Ryner sa na zahraničnom portáli po súboji rozpísal o neférovosti play-off systému, čomu sa ja osobne ani nečudujem, keďže voľba filcových dráh do play-off bola minimálne sporná). Okamžiky z play-off súbojov, ktoré som ešte stihol zachytiť ráno pred odchodom späť na Slovensko si môžete pozrieť v pripojených videách. Dodávam, že najlepšiu psychickú odolnosť a stabilitu úderu v rozhodujúci deň ukázal švéd Jonas Gustafsson (3. po základnej časti), ktorý sa tak stal novým majstrom sveta. Majsterkou nežnejšieho pohlavia je Sandra Weaver (známa ešte pod dievčenským menom Nordin, 4. po základnej časti). Prirodzene, švédka.
Musím povedať, že atmosféra v hale bola fantastická a tak trochu je človeku ľúto, že nevidel aj rozhodujúce momenty o titul absolútneho kráľa minigolfu. Ale už len tých niekoľko dní tréningu a samotný „ostrý“ turnaj ukázal špičkový minigolf a ponúkol nezabudnuteľné chvíle, ktoré sú každopádne cennou skúsenosťou. Obzvlášť možnosť zahrať si popri svetových resp. európskych veličinách musí dodať minigolfový apetít snaď každému.
Organizácia bola na vysokej úrovni, lokalizácia turnaja do krytej arény dodala podujatiu špecifický ráz (obrovským plusom sa ukázala byť možnosť sledovať priebeh hry z vyvýšenej tribúny) a charakter oboch ihrísk preveril kvalitu hráčov (a trénerskeho zázemia) dokonale (podľa stránky minigolfnews.com išlo o vôbec najobtiažnejší filc hraný na medzinárodnom fóre).
Najlepšie filcové kolo turnaja nakoniec vystrelil Carl-Johan Ryner spoločne s Walterom Elbruchom. Modrá hodnota s cifrou 26 nabáda zdvihnúť palec niekoľko krát hore. Niekto by očakával, že pri eternite sa budeme baviť o osemnástkach, ale nestalo sa, čo svedčí o náročnosti kombinácie dráh, ktoré boli v Odense pripravené (padli iba tri devätnástky). Zo slovenských hráčov ostali najlepšie výsledky pri jednotlivých systémoch na úrovni 33 (Laco Trnka - filc) a 24 (Peter Bubelíny - eternit).
Na záver len dodám jedno konštatovanie. Potvrdilo sa, že minigolfové veľmoci sú stále tie isté a technicky a organizačne pripravené na vysoko kvalitnej úrovni. Pre Slovensko by mali byť v budúcnosti prvotným cieľom na porovnávanie sa tímy Holandska, Dánska a prípadne absentujúceho Portugalska, či prebúdzajúceho sa Maďarska (najmä vďaka dvojici Pálinkás, Fazekas). Reálne sú za určitých predpokladov zdolateľné. Zvyšok je úplne inde a v súčasnosti nemá zmysel to podrobne pitvať (odpoveď je v kategórii triviálnych). Ale jednu vec viem iste - ak by som bol minigolfovým trénerom, tak inštruktážne videá hry švédskych alebo nemeckých minigolfistov by som určite použil ako materiál pri výchove mladých hráčov.