Prievidzské okno podlamovalo nohy

Nedávno sa v kolóne zasekli štatistiky k ružbašskému víkendu, tento krát podobný osud stretol aj čísla z prievidzského ligového dvojkola. Nedá sa nič robiť, moja osoba zaznamenáva v poslednom období značné syndrómy minigolfového "vypálenia sa" (bohužiaľ to bolo cítiť aj na dráhach) a tak to potom vyzerá aj na blogu. Ešte šťastie, že sezóna si dá na chvíľu oddych a dopraje ho aj mne, ale predtým, než sa uložím na zimný spánok (alebo nazvime to radšej obdobie tvorivej hybernácie, aj keď človek nikdy nevie...) ostáva dopovedať nedopovedané.

Nepredpokladám, že liga hraná čisto na prievidzskom novom eternite bude každoročnou tradíciou (vzhľadom k existencii filcovej osemnástky), takže štatistika plných ôsmych okruhov na tomto ihrisku môže byť pokladaná za malú oslavu. Ihrisko to určite nie je jednoduché, ale vysoko férové a aj vzhľadom k nízkemu veku, kvalitatívne vyhovujúce ligovým potrebám. Srdce okruhu sa nachádza cca. uprostred, kde si majestátne hovie šikmé okno. Prvých sedem dráh odohraných relatívne v pokojnom móde, avšak potom, šup, ôsma dráha a ostrý test nervovej sústavy a správneho gripu, švihu a presnosti. Dôkazom je výstup z analýzy, ktorý hovorí zrozumiteľnou rečou. Šikmé okno - priemer 2.561 (druhá najhoršia - trubka 2.083). Jednoznačný titul dráha smrti a dovolím si tvrdiť, že jedno z najzradnejších a najzákernejších miest na slovenských eternitových ihriskách (v tejto súvislosti ma napadá, že by sa oplatilo vymyslieť anketu práve na tému najnepríjemnejšia eternitová dráha v SR, podnety mi môžete ihneď začať posielať na email).

Aj nepríjemná trubka vie vyčariť úsmev

Hráčom víkendu, ako je známe, sa stal junior Rado Struhár. Aj tu číselná mágia neklame a výsledkovú listinu krásne dopĺňa. Tri štvrtiny (pre tých ktorí holdujú percentám, 75%) všetkých jeho esových atakov skončilo úspešne v jamke. Keď sa k tomu pridá najnižšia kazivosť (1.39% veľkých chýb), nie je čo riešiť a stačí len utrieť prach na polici určenej pre nové víťazné trofeje. Slovenský minigolf však nie je iba o Radovi Struhárovi. Osemnásť dráh ponúka dostatok možností odniesť si čiastkové víťazstvo a sprivatizovať si niektorú z dráh (či aj viac) pre seba. Ako to teda vyzeralo na tomto poli? Začnime lopingom. Dráha, ktorá väčšinou predstavuje neznámu, si nezgustla na Petrovi Murínovi a Ivanovi Pätoprstom (1.250). Ľadvina v Prievidzi najlepšie fungovala Kubovi Kalníkovi (esovka), lovcom slimákov sa stal pre zmenu ďalší matador Laco Ištván (esovka), ktorý tak zakončoval mimoriadne úspešnú pasáž so štyrmi esovými dráhami po sebe (od streďáku vrátane)!

Smrteľnému oknu život do žíl vlial Rado Struhár (1.625). Hneď na ďalšej máme mostového špecialistu Marcela Korinka, ktorý sa o dráhu podelil s breznianskym lodivodom Vladom Pravotiakom (esovka). Pred trubkou si senzor nastavil Ivan Pätoprstý a ten ho nesklamal v ani jednom prípade (esovka). Keď už sme pri Ivanovi, smolné pôsobenie na okne ho nakoplo takým spôsobom, že pasáž most - vulkán odohral v duchu par excellence, čo predstavuje iba 5 chýb v priebehu ôsmych okruhov. Veľmi, ale veľmi slušné. Prejdime však na záverečnú pasáž. Ďalšia technická dráha na radare - priečky. Tie sadli adarskej úderke Palovič/Andrássy (1.250). Pri prúdoch si chuť nenechal pokaziť Peter Bubelíny (esovka), vlnám Adieu! zamával dvojlístok Rado Struhár/Ivan Švejda (esovka) a segmentovým gurmánom sa ukázal byť Ľuboš Zontág (esovka). No a kto si pred záverečným podpisom do výsledkového protokolu zakričal "Yes" na blesku najviac? Marcel Korinek s Oliverom Kažimírom (obaja 1.125). A čo ostatní? Niektorí sa zašívali, iným padali sedmičky (35 kusov), alebo jednoducho nemali dostatok šťastia preniknúť medzi vyvolených. Možno nabudúce...
24.-28.8.